Z Pamukkale sme autom prišli v piatok večer, cez dopravnú špičku, do okrajových častí Istanbulu. Do mesta s takmer 14-miliónmi obyvateľov viedol osemprúdový obchvat, z ktorého si Turci, samozrejme spravili obchvat prinajmenšom dvanásťprúdový. Bol kompletne zapchatý tisíckami áut idúcimi smerom do mesta, a na druhej strane (ďalších osem, respektíve 12 prúdov) zasa idúcimi z mesta. Zaujímavé na tom však bolo to, že z toho napohľad totálneho bordelu vyžaroval akýsi poriadok. Možno to bola iba všednosť, ktorú sme si my, čo sme tam boli prvýkrát, neuvedomovali.

Keď sme sa z tej počiatočnej tlačenice vymotali, cesta sa rozvetvila a vyprázdnila, tak sme sa akousi zmesou náhody a google maps dostali tam, kde sme sa dostať chceli, teda do okrajovej časti mesta, do Kilyosu, o ktorej sme vedeli, že by tam teoreticky mal byť kemping alebo nejaké apartmány. Kemping sme našli. Vyzeral ako zo sedemdesiatych rokov, ale koniec koncov tam bolo v rámci možností čisto, rôznorodí návštevníci a celkom nás pobavila na recepcii nálepka istej slovenskej turistickej kancelárie a navyše aj občas funkčné wifi. Mali sme tam každú noc prisťahovalca, obrovského ryšavého krásneho fluffy kocúra, ktorého sme volali Garfield, lebo sme ho nevideli robiť iné veci okrem spánku a jedenia.

Prvá cesta do mesta:

Ráno po zabývaní sa sme si povedali, že cestu autom do Istanbulu, vzhľadom na včerajšie dvanásťprúdové skúsenosti, radšej riskovať nebudeme, tak sme šli mestskou dopravou. Samozrejme, vôbec sme netušili ako miestna mestská doprava funguje a v Turecku po anglicky, španielsky, rusky ani nijako okrem turečtiny ani zaťať. Tak sme šli v podstate naslepo a snažili sme sa rukami-nohami zistiť, kde je zastávka. Nakoniec nás nejaký dobrák, vodič autobusu, takmer doslova za ruku naviedol na správnu zastávku a spolu s predavačkou sladkostí so stánkom pri zastávke sa nám pokúsili vysvetliť, ako si kúpiť lístok a my sme si mysleli, že sme ich pochopili. Viac sme sa mýliť nemohli. Z prijatých informácií sme vyrozumeli, že v autobuse zaplatíme pár lír vodičovi za lístok. Sčasti to bola pravda, ale keď prišiel autobus, tak sa pri nás opäť objavil vodič autobusu, ktorý nás naviedol na zastávku a vytiahol Istanbul card, čo je, ako sme neskôr zistili, jediný spôsob platby mestskej dopravy.

Tak sme sa šťastne dostali tam, kde už chodilo metro, ktoré tiež fungovalo na Istanbul card, ale ak ste ju ešte nemali (my sme ju ešte nemali), tak sa dali v automatoch kúpiť žetóny. Istanbul card sa dala kúpiť v trafikách v centre a stála 6 lír. V automatoch sa na nej dobíjal kredit, za akúkoľvek jazdu bola cena cca 2 líry, žetón stál tri a na jednu kartu môže jazdiť viacero ľudí. Metro je perfektne značené, je tam dosť máp a smeroviek, a strážnici aj náhodní okoloidúci vám vždy ochotne pomôžu a poradia (ak vám rozumejú... a vy im). Okrem metra v meste jazdia aj električky alebo podzemné lanovky.

Pamiatky:

O pamiatkach nenapíšem veľa, pretože aj tak je o nich všade veľa článkov, blogov a reportáží. Preto som sa rozhodol zvoliť skôr fotky a nechať vás urobiť si vlastný názor, a moje krátke opisy a kuriozity.

Hagia Sofia:

Jedna z najslávnejších mešít na svete, ktorá pre mňa ani nie je mešita. Pre mňa bola celkom dosť sklamaním. Je to síce krásna a veľkolepá stavba, ale interiér na mňa pôsobil neskutočne  chladno. Ostala tam tá pôvodná atmosféra kresťanského chrámu, k čomu prispelo to, že z nej spravili čisté múzeum a dali odtiaľ preč koberce.

Modrá mešita:

Najväčšia mešita v Istanbule (6 minaretov), krásna a veľká zvonka aj zvnútra. Pre mňa najkrajšia sakrálna stavba, akú som kedy navštívil. Vstup je voľný. Vo väčšine väčších mešít vám požičajú šatku, ak nemáte vlastnú (ženy), alebo mužom „sukňu“ ak majú krátke nohavice.


Topkapi:

Obrovský palácový komplex s kopcom krásnych aj gýčových šperkov a zdobených nádob v klenotniciach, peknou zbierkou zbraní a brnení... Okrem iných zaujímavých vecí je tam napr. úlomok zo zubu proroka Mohameda, jeho chlpy z brady alebo zdrap z jeho plášťa či turbanu. Najviac sme sa však zabavili na Mojžišovej palici (tej, ktorou buchol a otvorilo sa pred ním more), alebo turban Jozefa (Starý zákon, bratia ho predali do Egypta do otroctva). Potom ďalšie palice, meče a iné osobné veci nám neznámych islamských a občas židovských (respektíve spoločných) dôležitých pánov. Všetko evidentne original for you. :DD

Podzemná vodná nádrž:

Menej známe ale o to zaujímavejšie miesto v Istanbule. Nie je o tom síce veľmi čo napísať, ale bolo to veľkolepé. V minulosti sa to bola nádrž, ktorá zásobovala pitnou vodou Topkapi a časť starého mesta, no postupom času sa na ňu zabudlo. Zjednodušene je to obrovská stará podzemná nádrž podopieraná stĺpmi a oblúkmi. Určite sa oplatí vidieť ju.